Kynológii som prepadla už ako malé dieťa, vlastne som sa s touto krásnou "diagnózou" už narodila, no rodičia dlho odolávali mojim rafinovaným dôvodom, prečo je nevyhnutné, aby do našej rodiny prišiel psík. Podarilo sa mi ich "ukecať" až s prísľubom fantastického vysvedčenia a keďže som nepatrila medzi tých najlepších žiakov, boli stále v kľude... Ako veľmi ma však podcenili, začali tušiť, až keď som na polročnom vysvedčení doniesla samé jednotky. A kedže sľub je sľub, mala som vyhrané!! Na moje 10. narodeniny sa naša rodina rozrástla o prvého psieho člena. Bolo to šteňa trpaslíčieho pudlíka aprikot (Baby Slnečný lúč), volali sme ju Biba a od roku 1981 nám už cupkala po byte. Prežila som s ňou nádherných 16 rokov a myslím, že mala pestrý život. Absolvovali sme spolu mnoho výstav, výcvikov, sústredení a táborov. Aj keď to bol iba malý pudlík, zložila som s ňou aj skúšku z výcviku - SOP. Chodili sme spolu všade, dokonca sa somnou niekoľkokrát sťahovala, keď som sa osamostatnila. No mojím snom bolo vždy veľké plemeno. A tak sa u mňa v roku 1989 začala éra čiernych Ruských Teriérov, ktorá trvá dodnes. V období,keď som z ČR doviezla prvú fenku (Areta Noční Bouře),bolo toto plemeno na Slovensku veľmi málo známe, tak som si v r.1990 založila chovateľskú stanicu ROSS CYNOPOLIS, aby som pomohla toto úžasné plemeno u nás predstaviť a rozšíriť. Od toho obdobia som odchovala desiatky vrhov ČRT, z ktorých pochádza mnoho známych šampiónov a interšampiónov, ale hlavne krásnych a zdravých jedincov s vyrovnaným charakterom, ktorí robia svojim majiteľom radosť. No žiaľ, keďže sa nestotožňujem so súčasnou "politikou" a komerciou okolo plemena ČRT a hlavne slabou kontrolou zdravotného stavu a dedičných ochorení v krajine pôvodu, prestala som sa aktívne venovať odchovávaniu šteniat. No kto raz podľahne čaru tohoto plemena, ten sa ho tak ľahko nevzdá. Takže pevne verím, že sa časom situácia stabilizuje a že sa plemeno opäť začne aspoň čiastočne využívať na účely, ku ktorým bolo vyšľachtené.. Medzitým sa naša svorka obohatila o ďalšie 2 plemená. Od chvíle,keď ma navždy opustila pudlica Bibka, cítila som potrebu, znovu si zaobstarať nejaké menšie, všestranné plemeno, vhodné do záhrady, ale aj na pomaznanie.Niežeby sa "rusáci" nevedeli pritúliť, alebo pomaznať, ale na rukách sa pestujú dosť ťažko a do postele sa tiež nehodia.. Moja predstava bola: niečo menej hysterické ako pudel, menej uštekané ako bradáč, musí to mať bradu a fúzy, malý vzrast a hlavne športového ducha, aby stíhal "rusákom". Jednoznačne mi z toho vyšiel Sealyham teriér. Nebolo však také jednoduché toto plemeno zohnať, keďže má z nepochopiteľných dôvodov veľmi malý okruh priaznivcov. Na Slovensku sa nechovalo vôbec, takže som na fenku z českého chovu čakala skoro 2 roky. Od roku 1998 nám teda spestruje život malá "sealyhamka" Barča (Barcelona Fred Avi Arges) a toto rozhodnutie som nikdy neoľutovala. Odchovala 3 vrhy prekrásnych šteniat a odštartovala chov "Sealyhamov" na Slovensku, kde sa pomaličky snažíme rozšíriť okruh jeho obdivovateťov. V roku 2002 sa mi konečne splnil dávny sen, vlastniť plemeno Taliansky Spinone. Toto nádherné stvorenie s ľudským výrazom som po prvý krát videla na výstave v roku 1990. Dovtedy som o nich len čítala. Vtedy bol spinone pre mňa úplne nedostupný, no po rokoch zháňania informácií, som sa rozhodla vyraziť pre šteňa do Talianska. Tuci (Tata di Bunarii) bola najkrajšie a najkrehkejšie šteňa, aké som kedy držala v rukách... Od vtedy už uplynulo pár rokov, do našej svorky pribudol aj spinonský chlapec Falco a Tuci sa stala šťastnou matkou. Toto plemeno môj život z viacerých dôvodov veľmi obohatilo a jednoznačne u mňa odštartovalo spinonemániu.....

Dolany Február 2007